O radosti z behu alebo polmaratón prvýkrát

Autor: Kristína Kissová | 7.10.2013 o 11:48 | (upravené 8.10.2013 o 22:56) Karma článku: 8,34 | Prečítané:  366x

Tento blog som "napísala" počas svojho prvého polmaratónu včera v Košiciach. A po odbehnutí som sa cítila ako konzerva plná vyzretého burčáku - taký pretlak emócií mi beh priniesol. Pýta sa to von tak reku... Zazdieľam túto chvíľu.

 

Každý jeden beh je zatiaľ pre mňa zážitkový - že musím niečo prekonávať -  raz bojujem sama zo sebou či vôbec ísť, raz ma pichá v boku, inokedy mám hlavu plnú strachov, buble mi žalúdok, tlačí ma teniska, musím ísť na tlačovku a tak podobne. Vždy si myslím, že už ma nič neprekvapí. Ale je to presne naopak "porád něco"!

Tentoraz ma na začiatku potrápil prerevaný prvý kilometer na MMM 2013. Preplakaný od dojatia a to som ozaj nečakala. A tak mi začal v hlave bežat´ spolu s nohami aj tento text. Text o tom, že to dojatie bolo o radosti. O radosti, že behám, že možem a chcem. O radosti že som sa vôbec odvážila hlavne sama pred sebou postaviť sa na štart. O adrenalíne a eufórii. O spoločnom zdieľaní energie, ktorú medzi sebou ľudia - bežci šíria. Cítila som sa asi ako niekto, kto nemôže chodiť a odrazu sa to naučí. Taká obyčajná radosť z námahy a prekonávania sa. Pocit a dojem, že všetci ľudia okolo majú svoj forestgumpovský príbeh a chuť ich všetkých vystískať len preto že sú okolo a bežia so mnou.

Veľa som počas behu premýšľala aj o nás ženách, lebo z desať tisíc účastníkov ich štartovalo "len" 1100. Doslova aj do písmena to bolo celkom príjemne cítiť vo vzduchu. Baby kde ste?  A vyslovene záchvat smiechu som dostala pri každej možnej zastávke kde to muži mohli oprieť - prehnutí v páse smerom ku kríku lemovali takmer celých 21 km. Počas behu som musela zvládať aj ďalšiu disciplínu - vyhýbať sa lietajúcim soplom a chrchlom - chlapi sa proste neserú a zajazdy stíhali všeličo. Ženy asi bežia s nádržkou na jedno aj nadruhé. Ja som spolu s ostatnými nežnicami decentne žužlala vreckovku ked´ bolo treba, maximálne som si poprdkávala ked´ bubny alebo ľudia silno hučali.

A zrazu som bola v polovici, myšlienky mi nedovolili myslieť na záťaž, ktorú prekonávam.  Naučíte sa počas takéhoto zážitku aj - že obliecť sa stačí naozaj o dve vrstvy menej akoby ste chceli, že občerstvovací pohárik s vodou sa vyleje ak s ním zároveň bežíte, že pedikúra musí byť vykonaná až deň vopred... Kríza bola na osemnástom kilometri, vtedy som vedela už o každej jednej svalovej vlásočnici na tele, chodidlá sa mi lepili na asfalt (úplne dobre to popisujú), ústa mi praskali a "všetci" ma predbiehali. K devätnástemu nekonečnému kilometru som  sa plazila a pamätám si každý jeden krok! Nuž a tam, pri ceduľke 19 som ich stretla - vytrvalcov, čo už bežali druhé kolo a teda maratón. Zapla som mašinu a také to klasické ješitnô v každom z nás reku že kurvajs,  tak oni štrádujú druhým kolom a ja sa tu mučím tesne pred polcieľom?! Len to už sme aj vbiehali do romatického vyvrcholenia preteku a vôbec neuveriteľného davu ľudí, ktorí objímali trasu a totálne povzbudzovali a to už to "jělo samo" !  Od dómu sv. Alžbety to mnou zase lomcovalo - hrdosť ovládla moje telo a mysel nuž a plač sa dostavil.  A už v podstate ani neviem ako som prebehla cieľom, lebo ma prevalcovalo dojatie, slzy a úľava. Ruky hore a bolo to.

Jediné čo mi miestami na trati chýbalo boli "moji ľudia" alebo aspoň jeden človek, ktorý v najťažšej chvíli zakričí moje meno. Keď takto bežím, cítim sa ako dievčatko v škôlke čo na besiedke vykukáva rodičov na lavičke aj keď viem, že zatiaľ na lavičke nikto nesedí kvôli mne. Miestami som sa aspoň zviezla na všeobecných povzbudzovačoch a ťapnutí s detskou rúčkou. Veď už nabudúce... Ďakujem Milade, lebo jej hlas som priebežne  počula zo záznamu -"vystri sa, ruky nižšie, poď poď mákni si do kopca" ,Martinovi za chuť vrhať sa aj do neznámeho po hlave, Ivet za vytrvalosť a trpezlivosť, Majuši že to so mnou zdieľa a „mojim" dievčatám zo stredajších tréningov na Železnej, že sa mám na koho dotiahnuť a zároveň vždy pre koho vrátiť nazad.

Bežte a behajte,  je to super čas venovaný len sebe. A prečítajte si "malú červenú knihu". Scott v nej píše a ja plne súhlasím - "je to jednoduché - skrátka začnite behať - to ale neznamená, že je to ľahké". Som behoholik.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?